Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia Expedícia
Karakoram 2008 Karakoram 2008
Sponzori
materiál od sponzorov

Kayland

Buff

Penzión Litvor

HUDY Sport - Mlynská 2, Košice

Slavosport

Singingrock

Horská záchranná služba

čo-nič crazy sport

Norttel

Stará Ľubovňa

Reprocentrum

Turistické známky

8000.sk

O 100 ŠESŤ - reklamná agentúra

Extremesports

Himalaya club Vysoké Tatry

Enlibre

MILAN KOVAĽ
práce vo výškach

ZINDABAD, s.r.o.


ZÁZRAK V STENE SHEIRA PEAK

Expedícia skončila, sen sa rozplynul, aby sa mohol narodiť nový. Sedím v aute s kamarátmi a cestou z letiska domov do SL sa mi do očí tisnú slzy a ja plačem ako keď malému chlapcovi zoberú hračku. Idem domov, už nie som v krajine nekonečných hôr a žiadnych starosti, v krajine slobody a nádhery, áno opustil som údolie Charakusa valley, lezecký raj, kde človek nadchnutý toľkou nádherou stará sa len o to aby tu nádheru vyliezol a pokochal sa celým tým okolím zázračnej krajiny. V myšlienkach sa vraciam späť do základného tábora a k tomu ako to všetko začalo. Začali sme vo Viedni, kde sme sa ako tak dobalili a príjemným letom opojení vínom sme doleteli do Dohy v Qatare, odkiaľ sme presedlali na iné lietadlo a pristali v hl.meste Islamabade. Nasledovala dvojdňová cesta do Skardu po úžasnej Karakoram highway, ktorá ponuka krásny pohľad na majestátnu 8000ovku na Nanga Parbat. Cesta vďaka dobrej partii prebieha v pohode a o zábavu je vždy postarane. V Skardu prebaľujeme materiál do 25kg batohov, Erik so Suškym ležia s teplotami, kvôli žalúdočným problémom, no kým vyrazíme tak sa zotavia a môžme sa teda vydať na cestu jeepmi do poslednej dedinky menom Hushe. Hushe je krásna, malebná dedinka na začiatku Charakusa Tsarak Tsa doliny, v preklade Veľkej Studenej doliny, kde sa krajina už mení a my mame možnosť vidieť krásne hory v jej okolí, ktorým kraľuje 7000ovka Masherbrum. Nasledujúci deň naberáme 76 nosičov a vyrážame na 12hod pochod. Po 3hodinach sa nosičom nechce a tak táboríme v campe Seitcho, a sme aj celkom radi, pretože únava sa začína prejavovať. Ďalší deň vyrážame skoro ráno, idem prvý a o hodinku ma predbehnú všetci nosiči a mne sa ide dosť ťažko, trosku žalúdočné problémy, niekde v 4000 ma začína bolieť hlava, Slavo mi dáva niečo proti bolesti a spoločne pokračujeme po ľadovci a okolo 3tej prichádzame zničení do nádherne situovaného BC. Toľko lezenia kam len oko dovidí a lezenia poriadneho, pretože sú to riadne maratónové steny, či už K7, alebo majestátna stena K6 a K6 west. A tak sme sa do nášho stenového maratónu pustili aj my a vyrazili sme hneď v prvé dni, keď nám počasie ešte prialo. Erik so Suškym vyrazili o deň skôr. Keďže mňa bolela hlava oddýchol som si a vyrazil za nimi. Vybrali sme si 1500m vysokú stenu Sheira peaku v masíve západnej steny K7. Erik so Suškym natiahli prvú dĺžku A2 a spoločne sme zavesili portal ledge asi meter nad zemou. Tu budeme par ďalších dni spať. Nasledujúce 2dni lezieme, krásne špary na lezenie ale i hákovanie, širočiny na najväčší camalot, keďže mame len jeden a jeden menší, trebalo si ich posúvať a tak prvých 15metrov visím stále len v jednom. Po dvoch dňoch lezenia máme za sebou 5 dĺžok, počasie sa kazí a tak ideme trosku opuchnutí a zničení z výšky (keďže sme neboli ešte aklimatizovaní) do base campu a robíme dobre, pretože sa zatiahlo na 6dni, počas ktorých sme len jedli, hrali karty, čítali knižky a hútali čo a ako ďalej. Počasie sa síce nezlepšilo, no bolo tak polooblačno a keďže času na takú stenu bolo malo museli sme vyraziť. Je to skutočne drina, výšľap s báglami pod stenu, spočiatku 4hodiny a v závere nám to trvalo hoďku a pol, nuž sila zvyku, ďalej samotne jumarovanie v 5000m, kde dá človek desať temp a fučí jak lokomotíva no a samotne lezeníčko, proste dokopy riadna makačka. Lezieme ďalší deň a pridávame opäť dve dĺžky, Erik hákol 20m a ja bojujem v kyvadle hákovaním ďalej, až sa dostanem do špáry a tam už to ide. Ďalšie dve dĺžky za nami je veľa hodín, odfixujeme dĺžky a zlaňujeme dole. Ráno jumarujeme 7 dĺžok čo nám dá poriadne zabrať, nasledujú ťažké dve dĺžky a zastavuje nás ľadová špára, Sušky jumaruje hore a nesie portalledge, Erik mu ide na pomoc ja zatiaľ naberám vodu, o 10tej v noci skladáme posteľ a okolo polnoci najedení ideme vychutnať prvú noc nad zemou, dobití zaspávame ako batoľatá. Ďalší deň prelieza Erik 30m a zastavuje nás vyľadnený kút, nemáme zbrane a tak ideme späť dole na posteľ. Sušky doniesol ďalšiu sviňu a bude celkom sranda natrepať sa a pokúsiť o spánok v trojici na posteli. Ale nejak sme to zvládli a ráno nás čakal ľadový kút, ktorý sa podujal vyliezť Sušky, no po prvých 4odlezenych metroch hodil držku do štandu a tak sa meníme, ide skúsiť Erik a ja idem dole naberať vodu z kvapkajúcej steny(svätá trpezlivosť). Erik nabije dva nity prelezie kľúčových 6m a kvôli zhoršujúcemu sa počasiu ideme do BC, i keď mne sa moc nechce a najradšej by som bol v stene. V BC strávime deň, vyzistime kto čo vyliezol, Andy s Durom vyliezli asi 1400m hrebeň do 6c, Slavo, Vlasto a Marek su na 9.tej dĺžke, a ďalšie ráno sme už opäť v stene a čaká nás kľúčový ľadový kút. Ďalšie ráno sa pokúsim túto úlohu splniť a preliezť ľadový kút s tenkým a úzkym ľadom a pod nim tečúcou vodou. Niečo pred obedom nastupujem s mackami jedohrotovkami a s cepínmi prekonať ľadovú prekážku. Prvých 6 odistených metrov sa zoznamujem s lámavosťou ľadu a dodávam si odvahy, ďalších 9m sa zaistiť nedá a tak dávam len pre dobrý pocit do vodnatého ľadu šrubu a fučím ako po zabehnutí maratónu, no oddychovať sa nedá lebo mam pocit že každú chvíľu ten kúsok ľadu spod mojich nôh odletí a tak leziem ďalej až sa konečne dostávam k skale kde sa dá zaistiť, nasleduje trosku mixová pasáž a opäť ľado- sneh, v závere ešte trosku problémy v špáre, prehodiť sa cez prevej a mam to za sebou, asi tak 40m dĺžka za M7 je za mnou, fakt dosť hustá, bolo to asi aj tou výškou, ale určíte jedna z najťažších mixových dĺžok aké som liezol. Som na veľkej polici, konečne von z komína. Ďalšiu 55m dĺžku, už skalnú vytiahne Erik, sme na ďalšej mini polici na dobrom fleku pre portalledge, a tak zatiaľ čo Sušky jumaruje hore so sviňami, Erik mu ide na pomoc a ja zatiaľ bijem nity na zavesenie postele. Po svinských peripetiách so sviňami okolo polnoci staviame posteľ, varíme jedlo a opäť v 3ici snažíme sa zaspať. Ráno lezieme ťažký traverz , Erik ho vybojuje po jedničkách a ja si pri jeho vyberaní krásne zalietam, keď mám vybrať posledný a vidím trajektóriu letu do kyvadla asi tak 15m moc sa mi nechce, ale vtedy v takých situáciách sú tu kamaráti aby Vás povzbudili a tak mi Erik kričí: neboj nič, zahreš si a skoč, a tak dám na jeho radu vyberám frienda a už letííííím, do pi..iiiiiiii.uáááááá, uf, úchvatný let, super mam to za sebou, doliezam hore, dám ešte jednu dĺžku a pre dnešok balíme. Pre zlé počasie za šera zlaňujeme dole a za svitu mesiaca kráčame dole do BC. Dozvedáme sa že Andy rozťal lýtko a Gabo mu to 10timi stehmi dal dokopy. V BC strávime jeden oddychový deň a keďže počasie nie je až také zle hneď druhy deň ráno jumarujeme hore 11.dlzok, dúfam že už naposledy, že už to dáme alpsky, veď veľa čašu nám už neostáva. Hore zažívame fantasticky večer pri západe slnka, fotíme a vychutnávame si skvelé pohľady na tak úžasné 7000cove okolie hor. Fantasticky pocit slobody ako z rozprávky v stene 600m nad zemou, pred vami scenéria ako z najkrajších himalájskych fotografií a práve vy ste jej súčasťou, súčasťou nekonečného vesmíru a práve v tej chvíli neexistuje nič len blažený pohľad, vaša duša je šťastná, je šťastná v horách, pretože žije, žije a napĺňa svoj sen.

Ráno v nedeľu trinásteho júla nastupujeme a napĺňame svoj sen ďalej. Rozhodujeme sa liezť komínom vpravo, pretože rovno je to hladké a vľavo síce za 4, ale neskôr to vyzerá neleziteľné. A tak jumarujeme hore, Erik zrazu začne zjapat ako o život, po chvíli vysvitne že lano bolo seknuté a že visel len na dvoch prameňoch, našťastie sa chytil skaly a spravil uzol, uf nepríjemná situácia, zrejme ho v noci sekol letiaci šuter. Ďalší traverz leziem ja a po ňom asi 50m komín so zamrznutými kameňmi a v snehoch, v lezkách nič moc ale nakoniec to preliezam voľne a vidím že už len dĺžka nás delí od vysnívanej police odkiaľ už chceme ísť alpsky, a tak robím štand a pripravujem sa na ďalšiu 16.dlzku a ešte netuším čo ma v nej čaká.... .

Takže nedeľa 13.7, výška 5400m.n.m, 650m nad zemou, máme za sebou 100m lezenia, a na mňa čaká 16. dĺžka. A tak obzerám stenu, kadiaľ by to pustilo aby sme boli už na polici. Vyzerá to na poslednú dĺžku a dostaneme sa na policu z ktorej pôjdeme už alpsky. Nastupujem, leziem v perovke, dookola poletuje jemný sniežik. Rozhodujem sa kade, rovno je stena šupinatá a spodok hladký takže by som tam nezaistil a tie šupiny nevyzerajú pevne, vpravo vedie celkom schodný terén no v strede opäť ľadový komínokút a hore sneh, v lezkách zas nič moc a tak si vyberám tretiu možnosť a leziem diagonálne na hladký pilierik, kroky za 7/7+ technické a tak sa sústredím, v strede zabíjam skobku a leziem ďalej k bloku s dobrou špárou kde sa dá zaistiť, a tak dávam frienda. Klopkám na blok, ktorý mi odpovedá dunivým zvukom, zaťažím rukami a drží, sprava, zľava a zhora špára a zdola je blok pevne zaliaty do steny, mal by držať a tak sa naň postavím a rozmýšľam čo ďalej. Pre istotu založím hore nad blok frenda a bounat a hútam ako ďalej, pár ošemetných krokov pár metrov a budem v dobrom, hákovať sa mi nechce, chcem to dať voľne. Stupy chýbajú, pozerám a v špáre v bloku je zakliesnený menší šuter, na ktorý keď sa postavím dočiahnem na dobré chyty, ale šuter sa kýve. Nejak si však vravím že keď sa naň postavím trošku sa zaborí do veľkého bloku a bude dobre, všetko chcem spraviť rýchlo a tak ako myslím aj vykonám. Ako náhle prvýkrát jemne zaťažím šuter je po všetkom, 4sekundy medzi životom a smrťou, ako pri balansovaní palca cisárov v rímskom Koloseu, život alebo smrť gladiátorom. Trma-vrma velikánsky hukot a kopa skál a prachu sa so mnou v tej mase v strede rúti dole, uvedomujem si nárazy do hlavy až zrazu trh lana. Chvíľa ticha, visím v lane, žijem. Pokúšam sa pohnúť pravou rukou, no nejde to a tak oznamujem Erikovi že je asi zlomená, no boj o život sa ešte neskončil. Erik vraví že mi preseklo lano, pozerám a fakt, hrubá 11mm statika je fuč, ostal mi len asi 5m koniec. Vtom opäť panika, ktovie v akom stave je druhé lano 8,3mm. V hlave sa mi premietajú najstrašnejšie možné scenáre z filmov, a tak rýchlo skúšam sa zaistiť, no nemám frienda potrebnej veľkosti a tak dávam maličkú 0,5 len ako čok a pridávam jednotku. Dobre, Erik mi oznamuje že je lano v poriadku, i keď sa neskôr dozvedám že preťalo oplet a visel som na pár prameňov jadra. Zdola Sušky vrieska ako o život či sme v poriadku, no mi s ním nekomunikujeme. Erik ma spúšťa a vtedy mi dochádza čo sa stalo, ukrutná bolesť útočí a ja v šoku plácam vety ako : “Erik máš ma rad? Erik ja nechcem zomrieť.“

Uvedomujem si v akej sme situácii, no zároveň mi dochádza že to nie až také zlé a že som v dobrých rukách, veď Erik je predsa záchranár HZS. Pani Zubatá nabrúsila svoju kosu poriadne, no našťastie trafila len jedno lano a s pomocou celých Nebies žijem. Mal som šťastie v nešťastí, a jednou zo skutočností, ktoré mi zachránili život, samozrejme bolo že tam Hore ma má Niekto asi fest rád a tak to malo byť. Ďalšími boli nasledujúce, naviazal som sa statikou cez hruďak a polkou len na sedák takže boli laná od seba trošku oddelené a tak preťalo len jedno lano, pri tom 15-20m páde mi vytrhlo horné istenia a dostal som sa pod ten padajúci blok, ktorý asi najskôr preťal lano a ja v snahe chrániť si hlavu dal som pred ňu ruku. Výsledkom bola trieštivá zlomenina lakťa, výron, narazené rebrá a bedrová kosť, plus doodierané dlane. Predpokladám že asi tak nejak sa to stalo, i keď neviem ako som sa dostal pod šutre a bloky ktoré spadli spodomňa a teda mali letieť skôr, každopádne letelo toho asi taká tona. Podľa Suškyho okolo ktorého to preletelo tak ako dva balkóny alebo dve auta jak keby kolo neho leteli.

Po polhodine  oznamujeme Suškymu že žijeme, bolesť ruky pomaly prestáva a Erik rýchlosťou blesku(cca 10min) zabíja nit  a skobu a začína sa záchranná akcia. Erik ma spúšťa dole na portalledge, v strede chvíľku stojím a Erik naväzuje druhé lano dúfajúc že to vydá až dole. Našťastie vydalo a ja stojím so Suškym na štande. Erik zlaňuje dole a nešťastne zhodí šuter, cítim jeho blízkosť nie už nechcem, skrčený čakáme čo sa stane, zrazu krik, Sušky sa zmieta v bolesti, šuter mu spadol na rameno. Erik ide dole a opäť oplet, nevšimne si že oplet je roztrhaný, letiaci šuter zasiahol lano a tak sa Erik opäť, musí zachraňovať, našťastie úspešne. Sme všetci na polici, nasleduje zafixovanie mojej ruky. Zjem ibuprofen a ide sa spať, pijem veľa vody, bolesti nemám. Letiace šutre nám dotrhali posteľ, našťastie nie Suškyho, ktorý tam hoďku predtým oddychoval. Jedna strana je ok a tak sa ukladám tam. Sušky ide spať dĺžku pod nami na policu. Erik chudák preklepe noc v svini po sediačky. Nasledujúce ráno panuje najhoršie počasie aké sme zažili v stene, sneží, je hmla a slabá viditeľnosť. Zmobilizovali sme celý BC, a chalani prišli na pomoc. Erik komunikoval vysielačkou a pomaly ma spúšťal dole na siedmy štand, zatiaľ čo Gabo jumaruje hore a nesie laná na ktorých ma spustia dole. Pomaly si uvedomujem že prežijem, ale už chcem byť dole, preč zo steny. Uvedomujem si aký som bezmocný a sám by som sa zo steny určite nedostal, takže vďaka Erik, vďaka chlapci. Gabo prichádza na štand a je rád že ma vidí, že vyzerám ešte dobre. A tak ma spúšťajú dole. Na 2.štande čaká Slavo a spolu čakáme na Erika. Opäť letí šuter a triafa ma presne do zlomenej ruky, kričím od bolesti. Posledné metre a som dole. Vidím všetkých chlapcov ako sú nastúpení a pripravení pomôcť, je to skvelý pocit, keď vám toľko ľudí podá pomocnú ruku. Dokonca prišiel aj Ali náš kuchár a Zahir (po ľadovci šiel v šľapkách a bosí) a doniesli čaj a keksíky a liči. Paráda, proste v horách žijú dobrí ľudia.

Našťastie chodiť viem, mám síce výron ale pomaly cupkám dole, prvú hoďku mi pomáhajú, podopierajú chlapci Vilis, Slavo Vlasto. Neskôr už idem sám. V BC začína operácia. Gabo s Andym mi čistia ranu, Andy mi striekačkou polieva doráňanú dlaň, keď sa zrazu zasekne a voda nejde, Andy zatlačí a v prste sa mi ocitne zapichnutá ihla. Zľakol som sa a pohol rukou a v nej aj polámané kosti a teta bolesť si opäť prišla na svoje a výkrik sa niesol celým BC. Potom sa už nič vážne nestalo, dali mi to chlapci do dlahy a zafixovali. Noc bola v pohode a nasledujúce ráno rozlúčka s Charakusa valley s chlapcami a hor sa na 12hodinový pochod do Hushe. Sušky, major a Zahir ma sprevádzajú. Večer prichádzame do dediny, večeriame a ja som rád že to máme za sebou. V stredu sa presúvame jeepmi do Skardu kde idem k miestnym „mäsiarom“ na röntgen a na zafixovanie sadrovou dlahou. Našťastie všetky procedúry prežijem, zisťujem že lakťová kosť je 2krát zlomená a taktiež palec. Vravím si nič strašné, no to ešte netuším aký bude výrok popradských lekárov. V Skardu nakupujeme darčeky a ďalšie ráno Sušky a ja odlietame. Naskytuje sa nám nádherný pohľad na majestátny Karakoram, ktorý sa rozprestiera široko ďaleko. Vidíme aj K2, Rakaposhi a iné velikány. Fakt nezabudnuteľné divadlo hôr, ktorého sme na mesiac boli aj my súčasťou a zohrali na jeho doskách svoje role, chválabohu so šťastným koncom. Prilietame do hl. mesta Islamabadu a v hoteli stretáme Peťa Hámora  a Piotra Moravského, ktorí sa úspešne vrátili z Gašerbrumov I, II., a tak si spoločne vymieňame zážitky a ukazujeme fotečky, paráda. Vychutnávame si aj výborne večere, pri ktorých dopĺňame kalórie a rozoberáme himalájske príbehy. Peťo mi nakoniec dáva číslo na doktora Klímu, aby som bol v dobrých rukách a aby mi to doma dobre zoperovali. Po dvoch dňoch v Islamabade a čakaní na prebukovanie  leteniek, čo šlo fakt veľmi rýchlo, je čas rozlúčiť sa s kamarátmi a povedať zbohom Pakistan. Odlietame z Islamabadu, zo svetla do tmy, zo dňa do noci, letíme ráno a keďže letíme so Slnkom a s časom, za nami už vychádza slnko a pred nami je hlboká noc. Skutočne veľmi zaujímavý a nezabudnuteľný úkaz.

Letíme smer Doha a Viedeň, a večer sme v Bratislave, kde ma čakajú moji kamaráti Fiďo, Ogi, Miška a priateľka Ivka. Všetci sú radi že žijem. Uvedomujem si že som mal šťastie no zároveň plačem ako malý chlapec pretože... .

Na záver ďakujem Bohu, že sa stal zázrak v stene Sheira peak. Ďakujem mamke, že ma v tomto mojom sne podporila finančne a hlavne že to tiež prežila. Ďakujem kamarátom ktorí na nás mysleli a posielali povzbudivé odkazy. Ďakujem Erikovi, Suškymu a všetkým chlapcom za záchranu v stene a pomoc. Samozrejme patrí vďaka aj tým ktorý nás či už materiálne alebo finančne podporili: Kayland, Buff, HudySport Košice, Singing Rock, Slavo sport, Horská služba, Norttel,o100šesť a nášmu SHS JAMES.



Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.
Návštevnosť: 42707